Obec Lazisko leží v južnej časti Liptovskej kotliny, juhozápadne od okresného mesta Liptovský Mikuláš a južne od vodného diela Liptovská Mara, v nadmorskej výške 660 m. n. m., s rozlohou 23 km².

Obec sa nachádza v ochrannom pásme Národného parku Nízkych Tatier. Územie, na ktorom vzniklo Lazisko patrilo do konca 13. storočia zemanom z Okoličného ako súčasť ich dediny Črmnô. Jeho južný okraj využívali poddaní z Črmného ako kopanice (lazy). Osada, ktorú tu postavili, dostala názov Lazište. Najstaršia správa o nej je z roku 1396, hoci jej vznik sa kladie do skoršieho obdobia. V písomných prameňoch sa uvádza ako Lasische (1396), Lazistye (1773), Lazysste (1808) a od roku 1920 ako Lazisko.

Obecní kronikári

Dejiny v obci zaznamenávali kronikári. Boli to väčšinou učitelia, poverení touto funkciou Obecným zastupiteľstvom. Svoje poznatky si zaznamenávali do príručných zošitov a informácie získavali od obyvateľov obce.

Prvým kronikárom bol Ján Böhmer, správca ľudovej školy, poverený touto funkciou 1.1.1935. Narodil sa 10.9.1900 v Nižnej Boci. Po skončení štúdií pôsobil vo Vyšnej Boci, ako učiteľ. Po dostavaní tunajšej školy dňa 7.9.1927 bol vymenovaný dekrétom Ministerstva školstva a národnej osvety v Prahe def. správcom školy v Lazisku, ktorej správu viedol až do 31.8.1936, t.j. plných 9 rokov. Bol preložený na vlastnú žiadosť na novovybudovanú Štátnu ľudovú školu v Podtúrni.

Po odchode Jána Böhmera na miesto správcu Štátnej ľudovej školy bol vymenovaný Michal Jurík, ktorý dňa 1.1.1937 prevzal funkciu kronikára. Narodil sa 13.8.1911 v Pribyline. Od roku 1930 pôsobil ako učiteľ na Štátnej ľudovej škole v Harhove. Záznamy z príručného zošita, doplnené záznamami zo školskej kroniky a vlastnými poznatkami počas svojho účinkovania v obci, zapísal do Pamätnej knihy obce Laziska.

Na záznamy v Pamätnej knihe, písané Michalom Juríkom nadväzuje Miloš Šuna, toho času riaditeľ školy. Pamätnú knihu viedol do 17.3.1951, keď bol zapísaný posledný zápis.

Od tohoto dátumu sa začala viesť Obecná kronika obce Lazisko. Ďalším kronikárom v poradí bol Vasil Nestor - správca národnej školy. Narodil sa 13.1.1924 vo Vyšnej Jablonke (okres Humenné). Dňa 25.9.1951 nastúpil ako učiteľ do Liptovského Kríža a odtiaľ 25.3.1953 bol určený okresným inšpektorom v Liptovskom Mikuláši učiť do obce Lazisko. Pre onemocnenie predchádzajúcej učiteľky Boženy Pivovárovej bol 1.4.1953 definitívne vymenovaný za správcu tunajšej školy.

Posledný zápis v Obecnej kronike je 1.1.1956. V ďalšom období funkciou kronikára nebol nikto poverený a ďalšie roky života obce nie sú písomne ani ináč podchytené.

Máj, máj, máj, zelený pod oblôčkom sadený.
Staviame my máje, čo nám dajú za ne ?
Pálenky červenej do krbky hlinenej.....

História stavania májov

 Máje boli známe už v antike. Staroveké národy dávali pred 1. májom na domy a hospodárske budovy stromčeky na ochranu pred zlými duchmi a chorobami. Májová zeleň ako magický prostriedok vyjadrovala želanie poľnohospodárov, aby ich úroda mala silu a dobrý rast. 

V strednej Európe stavali stromy na 1. mája, na Turíce a na Jána, ako prejav úcty a žičlivosti pred kostol, radnicu a domy popredných mešťanov. Odtiaľ už nebolo ďaleko k myšlienke postaviť máj aj pred dom obdivovaného dievčaťa. Máj označoval dievča súce na vydaj. Stal sa symbolom vážneho záujmu o dievča. Stavanie májov bolo rozšírené na celom Slovensku, často sprevádzané muzikou, tancom, spevom a pitím. Zvyčajne v predvečer prvého mája stavali slobodní mládenci svojim vyvoleným slobodným dievčatám pod obloky máje.

Na pätnásť až dvadsať metrov vysokom kmeni očistenom od kôry bol pripevnený vrcholec zo smreka, jedle či brezy ozdobený mašľami, stužkami, šatkami. Čím bohatšie bol máj vyzdobený, tým väčšie bolo bohatstvo devy súcej na vydaj. Máj bol ako symbol lásky vystavený celý mesiac.

Aby nebolo ľúto ostatným dievčatám, ktoré ešte nemali vhodný vek na vydaj, stavali mládenci ako spoločný dar pre všetky slobodné dievčatá máj uprostred dediny. Ten býval poväčšine nižší ako individuálne máje. Mládenci s muzikantom navštívili všetky dievky a každá im dala 1 – 2 ručníky, ktoré uviazali okolo vrcholca mája. Poslednú sobotu v mesiaci mládenci s muzikou opäť navštevovali dievčatá a od každej dostali peniaze na vyplatenie šatky. V poslednú nedeľu popoludní chodili chlapci máje “vyťukať” – váľať.

Pri stavaní mája či v niektorých obciach na prvého mája popoludní bola na obvyklom mieste v prírode tanečná zábava, majáles. Mládenci súťažili aj v lezení po fľašu pálenky, ktorú si schovali v korune postaveného mája.

Od 15. storočia bolo postavenie mája znakom vážneho záujmu o dievča. Dokonca sa uchovalo svedectvo o rozhodnutí cirkevného súdu v Čechách, ktorý uznal právoplatnosť manželstva na základe sľubu lásky a vernosti a postavenia mája! Sľub bol daný bez svedkov a máj bol jeho verejným potvrdením.

Máj býval i nástrojom spoločenskej kritiky. Neobľúbeným ľuďom postavili vyschnutý strom, tzv. suchár.

Na Liptove  sú turičné - svätodušné sviatky spojené so sadením májov,  mládenci (regrúti) sadia máje na Turíce – na Ducha. Ak sa dievčaťu páčil máj, poslala mládencovi pierko z rozmarínu, mirty, klincov, ľadníka a ďalších kvetov. Súhlasom mládencových rodičov bola stuha do vlasov.

Máje sa v našej obci stavajú "na Ducha". V minulosti sa stavali máje do dvorov dievčat, ktoré dovŕšili vek vhodný na vydaj. Dnes sa v obci stavia jeden centrálny máj a je venovaný všetkým dievčatám a ženám v obci. V sobotu 3.6.2017 sa pred obecným úradom uskutočnilo „tradične stávanie mája “ (viď. Fotogaléria )